Teologická vízia služby

Z Gospel Translations Slovak

---

Aktuálna revízia z 16:26, 24. august 2009

Toto nie je prehľad nášho učenia viery (pozri Vyznanie viery, ďalej len VV), ale stanovisko o tom, ako zamýšľame vykonávať kresťanskú službu a interagovať s našou kultúrou s biblickou a teologickou vernosťou.

(1) Ako reagovať na kultúrnu krízu pravdy? (Epistemologická otázka) Od úsvitu osvietenstva vládol počas niekoľkých storočí všeobecný súhlas, že pravda – vyjadrená slovami, ktorá podstatne korešponduje so skutočnosťou – skutočne existuje a môže byť poznaná. Myslelo sa, že samotné ľudské myslenie dokáže objektívne poznať pravdu. V poslednej dobe postmodernizmus kritizoval takéto predpoklady a tvrdí, že pri svojom hľadaní pravdy nie sme skutočne objektívni, ale interpretujeme informácie cez svoje osobné skúsenosti, záujmy, city, kultúrne predsudky, jazykové obmedzenia a vzťahy. Postmodernizmus nám hovorí, že nárok na objektivitu je arogantný a nevyhnutne vedie ku konfliktom medzi spoločenstvami s odlišnými názormi na to, kde pravda je. Tvrdia, že taká arogancia aspoň zčasti vysvetľuje mnohé nespravodlivosti a vojny modernej éry. Reakcia postmodernizmu je však nebezpečná iným spôsobom: Jej najnaliehavejšie hlasy tvrdia, že nárok na objektívnu pravdu je treba nahradiť pokornejším „tolerantným“ a inkluzívne rôznorodým subjektívnym pluralizmom – pluralizmom, ktorý sa často utápa v močarisku, ktoré neposkytuje žiadny pevný základ pre „vieru raz navždy odovzdanú svätým.“ Taký postoj nemá miesto pre pravdu, ktorá korešponduje so skutočnosťou, ale iba pre súbor subjektívne formovaných právd. Ako reagovať na túto kultúrnu krízu pravdy?

a. Tvrdíme, že pravda je súlad so skutočnosťou. Veríme, že Svätý Duch, ktorý inšpiroval slová apoštolov a prorokov, prebýva v nás, takže my, ktorí sme boli stvorení na Boží obraz, môžeme prijímať a rozumieť slová Písma, ktoré Boh zjavil a pochopiť, že pravdy Písma sú v súlade s realitou. Výroky Písma sú pravdivé práve preto, že sú Božími výrokmi a korešpondujú s realitou, hoci naše poznanie tých právd (a naša schopnosť dokázať ich iným) je nevyhnutne neúplná. Viera osvietenstva v úplne objektívne poznanie urobila z ľudského myslenia modlu. Ale popierať možnosť čistého objektívneho poznania neznamená stratu pravdy, ktorá korešponduje s objektívnou realitou, aj keď nikdy nemôžeme poznať takú pravdu bez prvku subjektivity. Pozri VV-(2).

b. Tvrdíme, že pravda je vyjadrená pravda. Veríme, že Písmo je prenikavo výrokové a že všetky výroky Písma sú plne pravdivé a autoritatívne. Pravda Písma sa však nedá plne vyjadriť sériou výrokov. Existuje v žánroch príbehov, metafor a poézie, ktoré sa nedajú vyčerpávajúco vyjadriť vo vieroučných výrokoch. Tlmočia nám však Božiu vôľu a myseľ tak, aby nás menili na svoju podobu.

c. Tvrdíme, že pravda je súlad života s Bohom. Pravda nie je len teoretickým súladom, ale aj zmluvným vzťahom. Biblické zjavenie je treba nielen poznať, ale ho aj žiť (Dt 29:29). Zámerom Biblie je vytvoriť v nás múdrosť – život, ktorý je celkom podriadený Božej realite. Pravda je teda súladom medzi celým naším životom a Božím srdcom, slovami a činmi skrze Slovo a Ducha. Odstránením výrokovej podstaty biblickej pravdy sa závažne oslabuje naša schopnosť zachovávať, brániť a vysvetľovať evanjelium. Ale hovoriť o pravde len ako o výrokoch oslabuje naše porozumenie vtelenému Synovi ako Ceste, Pravde a Životu a komunikatívnej sile príbehu a dôležitosti pravdy ako životu v skutočnom súlade s Bohom. Ako nás táto vízia pravdy formuje. (1) Osvojujeme si „zdržanlivú“ teóriu pravdy, ktorá je menej triumfalistická ako bývala v niektorých starších evanjelikálnych kruhoch. Odmietame však aj taký pohľad na pravdu, ktorý v nej vidí iba vnútorne súdržný jazyk konkrétnej komunity viery. Takže sa držíme toho, čo je podľa patričnej pokory princípom sola Scriptura. (2) Hoci pravda je výroková, nie je to však iba niečo, čo je treba veriť, ale aj prijímať v bohoslužbe a praktizovať v múdrosti. Táto rovnováha formuje naše porozumenie učeníctva a kázania. Chceme povzbudzovať vášeň pre zdravé učenie, ale vieme, že kresťanský rast nie je len záležitosťou prenosu kognitívnych informácií. Ku kresťanskému rastu dochádza len keď sa celý život formuje kresťanskými praktikami v spoločenstve – vrátane modlitby, krstu, Večere Pánovej, spoločenstva a verejnej služby Slova. (3) Naše teoretické poznanie Božej pravdy je len čiastočné, aj keď je správne. Ale napriek tomu môžeme mať istotu, že čo nám Slovo hovorí, je pravda (Lk 1:4). Skrze moc Svätého Ducha prijímame slová evanjelia v plnej istote a presvedčení (1Tes 1:5).

(2) Ako by sme mali čítať Bibliu? (Hermeneutická otázka) a. Čítať „pozdĺž“ celej Biblie. Čítať pozdĺž celej Biblie znamená objavovať jednu základnú dejovú líniu Biblie ako Božieho príbehu vykúpenia (napr. Lk 24:44), ako aj témy Biblie (napr. zmluva, kráľovstvo, chrám), ktoré sa objavujú v každom štádiu histórie a v každej časti kánonu a vrcholia v Ježišovi Kristovi. V tejto perspektíve vyzerá evanjelium ako stvorenie, pád, vykúpenie, obnova. Vynáša zámer spásy, tj. obnovené stvorenie. Ako vyznávame vo VV-(1): [Boh] prozreteľne uskutočňuje svoje večné dobré zámery, ktorými si vykupuje ľudí pre seba a obnovuje svoje padlé stvorenie na chválu svojej slávnej milosti. b. Čítať „naprieč“ celou Bibliou. Čítať naprieč celou Bibliou znamená zhromažďovať jej vyhlásenia, výzvy, sľúby a výroky pravdy do kategórií myšlienok (napr. teológia, kristológia, eschatológia) a dôjsť k súvislému porozumeniu toho, čo zhrňujúco učí (napr. Lk 24:46-47). V tejto perspektíve vyzerá evanjelium ako Boh, hriech, Kristus, viera. Vynáša prostriedky spásy, tj. zástupné dielo Krista a našu zodpovednosť chytiť sa ho vierou. Ako vyznávame vo VV-(7): Ježiš Kristus konal ako náš reprezentant a zástupca. Toto urobil, aby sme sa v ňom my stali Božou spravodlivosťou. Ako nás takéto čítanie Biblie formuje. Dnes mnohí (nie všetci), ktorí sa sústreďujú na prvý spôsob čítania Biblie – tj. pozdĺž celej Biblie – zdôrazňujú skôr korporatívnu stránku hriechu a spásy. Kríž vidia skôr ako vzor obetavej služby a porážku svetských mocností, ako substitúciu a uzmierenie za naše hriechy. Tento prístup môže byť ironicky veľmi zákonnícky. Namiesto pozývania ľudí k obráteniu zvesťou milosti, ľudia sú pozývaní pripojiť sa ku kresťanskej komunite a programu kráľovstva, v ktorom Boh oslobodzuje svet. Dôraz sa kladie na kresťanstvo ako spôsob života a stráca sa postavenie v Kristovi, ktoré bolo vykúpené krvou. S touto nerovnováhou sa spája slabý dôraz na evanjelizáciu a apologetiku, ako aj na dôležité znaky obrátenia/znovuzrodenia. (2) Na druhej strane starší evanjelikalizmus (nie vždy) mal tendenciu čítať Bibliu naprieč. Výsledkom bolo to, že bol individualistickejší a sústreďoval sa takmer výlučne na osobné obrátenie a bezpečný prechod do neba. Aj jeho kázanie, hoci výkladové, bolo niekedy moralistické a nezdôrazňovalo, ako všetky biblické témy vrcholia v Kristovi a jeho diele. V tejto nerovnováhe je málo dôrazu na dôležitosť skutkov spravodlivosti a milosrdenstva voči utláčaným a chudobným a na kultúrnu produkciu, ktorá oslavuje Boha v umení, obchode atď. (3) Nemyslíme si, že keď sa tieto dva spôsoby čítania Biblie praktizujú správne, tak si navzájom protirečia, hoci dnes ich mnohí stavajú proti sebe. Naopak, veríme, že oba sú potrebné pre pochopenie významu biblického evanjelia. Evanjelium je deklaráciou, že skrze smrť a vzkriesenie Ježiša Krista Boh prišiel zmieriť jednotlivcov svojou milosťou a obnoviť celý svet na svoju slávu.

(3) Ako reagovať na kultúru okolo nás? (Otázka kontextualizácie) a. Byť alternatívnou kultúrou. Chceme byť cirkvou, ktorá nielen poskytuje oporu individuálnym kresťanom v ich osobnom vzťahu s Bohom, ale ktorá ich formuje do alternatívnej ľudskej spoločnosti, ktorú Boh tvorí svojím Slovom a Duchom. (Pozri nižšie bod 5c) b. Pre obecné dobro. Nestačí, aby sa cirkev vzoprela hodnotám prevládajúcej kultúry. Musíme byť alternatívnou kultúrou pre všeobecné dobro. Chceme byť radikálne odlišní od okolitej kultúry, a predsa z tej odlišnej identity by sme mali obetavo slúžiť blížnym, dokonca aj nepriateľom, pracovať pre rozkvet ľudí aj teraz a tu, aj vo večnosti. Preto nepovažujeme svoje spoločné bohoslužby za prvoradý bod prepojenia s tými, ktorí sú vonku. Očakávame, že sa stretneme s ľuďmi pri práci pre ich pokoj, bezpečnosť a blaho, keď ich budeme milovať slovom aj činom. Keď toto budeme robiť, budeme „soľou“ a „svetlom“ vo svete (uchovávať a zlepšovať podmienky života, demonštrovať svetu Božiu slávu naším spôsobom života; Mt 5:13-16). Ako boli židovskí vyhnanci povolaní milovať a pracovať pre šalóm Babylona (Jer 29:7), tak sú aj kresťania Božím ľudom „v exile“ (1Pt 1:1; Jk 1:1). Občania Božieho mesta by mali byť tými najlepšími občanmi svojho pozemského mesta (Jer 29:4-7). Nie sme ani príliš optimistickí, ani pesimistickí o našom kultúrnom vplyve, lebo vieme, že ak kráčame v stopách Toho, ktorý položil svoj život za svojich oponentov, aj nám sa dostane prenasledovania aj počas spoločenského vplyvu (1Pt 2:12). Ako nás tento vzťah ku kultúre formuje. (1) Veríme, že každé vyjadrenie kresťanstva je nevyhnutne a oprávnene kontextualizované do určitej miery do konkrétnej ľudskej kultúry. Neexistuje univerzálne ne-historické vyjadrenie kresťanstva. Nikdy však nechceme byť natoľko ovplyvnení našou kultúrou, aby sme kompromitovali pravdy evanjelia. Ako si teda zachováme rovnováhu? (2) Odpoveď je, že nemôžeme „kontextualizovať“ evanjelium abstraktne ako myšlienkový experiment. Ak sa cirkev usiluje byť alternatívnou kultúrou pre dočasné a večné dobro ľudí, bude sa chrániť proti zákonníctvu, ktoré môže sprevádzať kultúrnu utiahnutosť, aj proti kompromisu, ktorý ide s prílišným prispôsobovaním. Ak nám pôjde viacej o službu ako o moc, môžeme mať významný kultúrny vplyv. Ale ak budeme hľadať priamu moc a sociálnu kontrolu, budeme asimilovaní do každého modlárstva bohatstva, postavenia a moci, ktoré sme chceli zmeniť. (3) Evanjelium samo má kľúče k správnej kontextualizácii. Ak príliš kontextualizujeme, to naznačuje, že chceme príliš veľa uznania prijímajúcej kultúry. To prezrádza nedostatočnú dôveru v evanjelium. Ak nedostatočne kontextualizujeme, to naznačuje, že sme v pasci našej vlastnej subkultúry. To prezrádza nedostatok evanjelijnej pokory a lásky voči našim blížnym. (4) Akými spôsobmi je evanjelium jedinečné?

Toto evanjelium napĺňa kresťanov pokorou a nádejou, miernosťou a smelosťou jedinečným spôsobom. Biblické evanjelium sa výrazne odlišuje od tradičných náboženstiev ako aj od sekularizmu. Náboženstvá fungujú na princípe: „Poslúcham, preto som prijatý.“ Ale princípom evanjelia je: „Som prijatý skrze Krista, preto poslúcham.“ Takže evanjelium sa odlišuje aj od nenáboženstva aj od náboženstva. Môžeš sa snažiť byť svojím vlastným „pánom a spasiteľom“ tým, že budeš porušovať Boží zákon, ale aj tým, že budeš zachovávať zákon, aby si zaslúžil svoju spácu. Nenáboženstvo a sekularizmus sú náchylné zveličiť nekritickú „sebadôveru“; náboženstvo a moralizmus drvia ľudí pod vinou z etických noriem, ktoré je nemožné dodržať. Avšak evanjelium nás pokoruje a uisťuje zároveň, lebo v Kristovi je každý z nás zároveň spravodlivým aj hriešnikom. Súčasne sme nedostatočnejší a hriešnejší, ako sme sa vôbec odvážili myslieť, ale sme milovanejší a akceptovanejší, ako sme sa vôbec odvážili dúfať. Sekularizmus má tendenciu robiť ľudí sebeckými a individualistickými. Náboženstvo a morálka vo všeobecnosti robí ľudí samospravodlivými voči iným skupinám (keďže si myslia, že svoju spásu si zaslúžili svojím úsilím). Ale evanjelium milosti, ktoré sa sústreďuje na človeka, ktorý zomrel za nás, kým sme boli jeho nepriateľmi, odstraňuje samospravodlivosť a sebectvo a obracia svojich členov slúžiť iným pre časné blaho všetkých ľudí, najmä chudobných, a pre ich spásu. Vedie nás k službe iným bez ohľadu na ich zásluhy, tak ako aj Kristus slúžil nám (Mk 10:45). Sekularizmus a náboženstvo prispôsobujú ľudí k normám správania skrze strach (z dôsledkov) a pýchu (túžbu po zvýšení svojho postavenia). Evanjelium vedie ľudí k svätosti a službe z vďačnej radosti za milosť a z lásky k Božej sláve za to, kým on sám je. (5) Čo je služba sústredená na evanjelium? Je charakterizovaná:

a. Zmocnenou spoločnou bohoslužbou. Evanjelium mení náš vzťah s Bohom od nepriateľstva alebo otrockého súhlasu ku vzťahu intimity a radosti. Jadrom dynamickej služby sústredenej na evanjelium je preto bohoslužba a vrúcna modlitba. Boží ľud v bohoslužbe prijíma zvláštny život premieňajúci výhľad na hodnotu a nádheru Boha, a potom vracia Bohu náležité vyjadrenia jeho hodnoty. V srdci spoločných bohoslužieb je služba Slova. Kázanie má byť výkladové (vysvetľujúce text Písma) a kristo-centrické (vysvetľujúce všetky biblické témy ako vrcholiace v Kristovi a jeho diele spásy). Ich konečným cieľom však nie je jednoducho učiť, ale viesť poslucháčov k bohoslužbe – individuálnej a spoločnej –, ktorá posilňuje ich vnútornú bytosť konať Božiu vôľu.

b. Evanjelizačnou účinnosťou. Pretože evanjelium (na rozdiel od náboženského moralizmu) produkuje ľudí, ktorí nepohŕdajú tými, ktorí s nimi nesúhlasia, cirkev skutočne sústredená na evanjelium by mala byť plná členov, ktorí príťažlivo oslovujú nádeje a túžby ľudí Kristom a jeho spásnym dielom. Máme víziu cirkvi, kde sa obracajú ľudia bohatí a chudobní, vzdelaní aj nevzdelaní, mužovia a ženy, starí a mladí, ženatí a slobodní, všetky rasy. Chceme oslovovať veľmi sekularizovaných a postmoderných, ako aj nábožných a tradičných ľudí. Príťažlivosťou svojho spoločenstva a pokorou svojich ľudí by cirkev sústredená na evanjelium mala mať medzi sebou ľudí, ktorí objavujú a snažia sa pochopiť kresťanstvo. Musí ich vítať stovkami spôsobov. Málo pomôže, ak sa títo budú cítiť „pohodlne,“ ale nebudú rozumieť jej zvesti. K tomuto všetkému cirkvi sústredené na evanjelium budú klásť dôraz na zakladanie zborov ako na jednu z najefektívnejších prostriedkov evanjelizácie aká existuje.

c. Spoločenstvo alternatívnej kultúry. Pretože evanjelium odstraňuje strach aj pýchu, ľudia by mali spolu vychádzať v cirkvi tak dobre, akoby to nikdy nedokázali ľudia mimo nej. Pretože nám ukazuje na človeka, ktorý zomrel za svojich nepriateľov, evanjelium vytvára vzťahy služby a nie sebectva. Pretože evanjelium nás volá k svätosti, Boží ľud žije v milujúcich zväzkoch vzájomnej zodpovednosti a disciplíny. Takže evanjelium vytvára ľudskú komunitu, ktorá je radikálne odlišná od okolitej spoločnosti. Ohľadne sexu by sa cirkev mala vyhýbať aj sexuálnemu modloslužobníctvu sekulárnej spoločnosti aj strachu tradičnej spoločnosti pred ním. Je to komunita, ktorá tak miluje a prakticky sa stará o svojich členov, že biblická čistota im je zmysluplná. Učí svojich členov prispôsobovať svoje telesné bytie evanjeliu – abstinencii mimo heterosexuálneho manželstva a vernosti a radosti v ňom.

Ohľadne rodiny by cirkev mala potvrdzovať dobrotu manželstva medzi mužom a ženou, pozývajúc ich slúžiť Bohu tým, že budú odzrkadľovať jeho celoživotnú zmluvu lásky a učiť svoje deti Božím cestám. Cirkev však potvrdzuje aj dobro v službe Kristovi ako slobodný/á, či už dočasne, alebo po celý život. Cirkev by mala svojím súcitným spoločenstvom a rodinou obklopiť všetkých ľudí, ktorí trpia padlosťou ľudskej sexuality.

Ohľadne peňazí by sa členovia cirkvi mali radikálne ekonomicky zdieľať jedni s druhými – aby „nikto medzi nimi netrel biedu“ (Sk 4:34). Také zdieľanie tiež podporuje štedré dávanie času, peňazí, vzťahov a životného priestoru sociálnej spravodlivosti, potrebám chudobných, utláčaných, prisťahovalcov, ekonomicky a telesne slabých

Ohľadne moci je viditeľne oddaná zdieľaniu moci a budovaniu vzťahov medzi rasami, triedami a generáciami, ktoré sú odcudzené mimo Tela Kristovho. Praktickým dôkazom tohto je, že naše miestne cirkvi vítajú a prijímajú ľudí všetkých rás a kultúr. Každý cirkevný zbor by sa mal usilovať odzrkadľovať rôznosť svojho geografického spoločenstva, a to v zhromaždení ako aj v jeho vedení.

d. Integrácia viery a práce. Dobrou správou Biblie je nielen individuálne odpustenie, ale aj obnova celého stvorenstva. Boh postavil ľudí do záhrady, aby kultivovali materiálny svet pre jeho slávu, pre rozkvet prírody a ľudského spoločenstva. Boží Duch nielen obracia jednotlivcov (napr. Jn 16:8), ale aj obnovuje a kultivuje tvár zeme (napr. Gn 1:2; Ž 104:30). Kresťania preto oslavujú Boha nielen službou Slova, ale aj svojím povolaním v poľnohospodárstve, umení, obchode, riadení a vede – to všetko pre Božiu slávu a rozvoj verejného blaha. Príliš veľa kresťanov sa naučilo uzatvoriť svoju vieru pred svojou prácou v povolaní. Evanjelium považujú za prostriedok na získanie individuálneho pokoja a nie za základ svetonázoru – ucelenú interpretáciu reality, ktorá ovplyvňuje všetko, čo robíme. My však máme víziu pre cirkev, ktorá vystrojuje svojich ľudí, aby domýšľali dôsledky evanjelia aj na tesárstvo, inštalatérstvo, spracovanie dát, ošetrovateľstvo, umenie, obchod, vládu, novinárstvo, zábavu a vedu. Taká cirkev bude nielen podporovať angažovanosť kresťanov v kultúre, ale im bude aj pomáhať pracovať odlišne, vynikajúco a zodpovedne v ich povolaniach. Rozvoj humánneho a predsa tvorivého a vynikajúceho obchodného prostredia, ktoré vyplýva z porozumenia evanjeliu, je súčasťou práce, ktorá prináša uzdravenie Božieho stvorenia v moci Ducha. Súčasťou tejto práce je aj vnášanie kresťanskej radosti, nádeje a pravdy do umeleckých diel. Toto všetko robíme preto, lebo Božie evanjelium nás k tomu vedie, aj keď si uvedomujeme, že konečná obnova všetkých vecí čaká až na osobný a telesný návrat nášho Pána Ježiša Krista (Pozri VV-(13)).

e. Konanie spravodlivosti a milosrdenstva. Boh stvoril dušu aj telo a vzkriesenie Ježiša ukazuje, že on vykúpi duchovné aj hmotné. Boh sa preto stará nielen o spásu duše, ale aj o odstránenie chudoby, hladu a nespravodlivosti. Evanjelium otvára naše oči pre skutočnosť, že všetko naše bohatstvo (aj bohatstvo, za ktoré sme usilovne pracovali) je nakoniec nezaslúženým darom od Boha. Preto človeku, ktorý nedáva svoj majetok štedro iným, chýba nielen súcit, ale je aj nespravodlivý. Kristus získal našu spásu stratou, dosiahol moc slabosťou a službou, a dosiahol bohatstvo tým, že všetko dal. Jeho spásu dostávajú nie silní a úspešní, ale tí, ktorí pripúšťajú, že sú slabí a stratení. Nemôžeme sa dívať na chudobných a utláčaných a bezcitne ich vyzývať, aby sa sami vyprostili zo svojich ťažkostí. Ježiš s nami nie tak zaobchádzal. Evanjelium nahrádza nadradenosť voči chudobným za milosrdenstvo a súcit. Kresťanské cirkvi musia pracovať za spravodlivosť a pokoj vo svojom prostredí službou aj keď volajú jednotlivcom k obráteniu a znovuzrodeniu. Musíme pracovať pre večné a obecné dobro a preukazovať svojim blížnym, že ich obetavo milujeme, či už veria tak ako my, alebo nie. Nevšímavosť voči chudobným a znevýhodneným znamená, že sme dobre nepochopili svoje spasenie z čistej milosti.

Záver

Služba, ktorú sme tu popísali, je relatívne ojedinelá. Existuje veľa cirkví, ktoré sú zamerané na hľadajúcich, ktoré pomáhajú mnohým nájsť Krista. Existuje veľa cirkví, ktoré sa zapájajú do kultúry politickým aktivizmom. Existuje rastúce charizmatické hnutie s dôrazom na slávnu, nadšenú, korporatívnu bohoslužbu. Existuje veľa zborov so silným záujmom o vieroučnú čistotu a ktoré sa veľmi usilujú uchovať sa oddelenými od sveta. Existuje mnoho cirkví s radikálnou oddanosťou chudobným a marginalizovaným.

Nevidíme však dosť cirkví, ktoré stelesňujú plnú, ucelenú rovnováhu evanjelia, ktorú sme tu popísali. Hoci z Božej milosti existuje povzbudivý počet svetlých miest v cirkvi, nevidíme zatiaľ široké hnutie takejto služby sústredenej na evanjelium. Veríme, že taká rovnováha prinesie cirkvi s príťažlivým a teologicky fundovaným kázaním, dynamickou evanjelizáciou a apologetikou, rastom cirkvi a zakladaním nových zborov. Tie budú zdôrazňovať pokánie, osobnú obnovu a svätosť života. Zároveň a v tých istých zboroch bude angažovanosť v spoločenských štruktúrach bežných ľudí a kultúrna angažovanosť v umení, obchode, vede a spravovaní. Budú výzvy k radikálnym kresťanským spoločenstvám, v ktorých sa všetci členovia budú zdieľať s bohatstvom a zdrojmi a vytvárať priestor pre chudobných a okrajových. Všetky tieto priority budú kombinované a budú sa navzájom posilňovať v každom miestnom zbore. Čo by mohlo viesť k rastúcemu hnutiu cirkví sústredených na evanjelium? Definitívnou odpoveďou je, že Boh musí pre svoju vlastnú slávu poslať prebudenie ako odpoveď na vrúcne, mimoriadne a premáhajúce modlitby svojho ľudu. No veríme, že existujú ešte predtým kroky, ktoré by sme mali urobiť. Existuje tu veľká nádej, ak sa dokážeme zjednotiť na podstate pravdy, ako čo najlepšie čítať Bibliu, na našom vzťahu ku kultúre, na obsahu evanjelia a na podstate služby sústredenej na evanjelium. Veríme, že taká oddanosť nás nanovo poženie k Písmu, ku Kristovi Písma, k evanjeliu Krista a my začneme rásť v našej schopnosti, aby sme s Božou milosťou ako cirkvi išli „priamo za pravdou evanjelia“ (G 2:14). Hanbíme sa za naše hriechy a zlyhania. Sme nesmierne vďační za odpustenie. Túžime vidieť Božiu slávu a stelesňovať súlad s jeho Synom.